V zásade som tu našiel všetko tak, ako som to tu pred rokom opustil: bývajú tu moji bývalí spolubývajúci, v Brnenke (miestny potravinársky koncern) pracuje stále tá istá predavačka, ktorá sa lúči s každým zákazníkom nahlas a pateticky, sprchy sú stále spoločné pre celé poschodie a stále do nich chodí tá istá pani upratovačka, ktorá vám k rannej hygiene otvorí všetky okná v miestnosti (nedoceniteľné v januári). Zásadná zmena je jediná (teda okrem spolubývajúcich, ktorých som videl dohromady dva krát, naraz nikdy): na skvelej poschodovej posteli nespím dole, ale hore.

Uvedenie do problému: z výšok mám panickú hrôzu. Celé moje detstvo tvorili náplň mojich najhorších snov pády. Padal som výťahovou šachtou, padal som z okna, snívalo sa mi o tom, ako sa mi na našom balkóne na šiestom poschodí podlomia kolená a ja nejakým záhadným spôsobom rachnem na chodník. Doteraz by ma na Eiffelovku nikto nedotiahol ani heverom, bungee jumping považujem za iracionálne šialenstvo.

Na mojej osobnosti sa tento defekt podpísal bezo zvyšku. 

Prvú noc na svojej novej poschodovej posteli som prebdel štyri hodiny: od jedenástej do troch ráno som sa držal pochybných zábran z drevotriesky, ktoré ma majú akože ochrániť pred pádom (hovorte koňovi) a hľadel na biely strop. Zaspal som nad ránom, kedy únava prebila strach.

Za dva týždne, čo tu spím, sa to posunulo do inej roviny. Nie, nezvykol som si. Jednoducho som sa so svojou perspektívnou trvalou invaliditou zmieril.     

...

Kto videl reportáž o námesačnom chlapcovi, ktorý v noci vypadol z okna, chápe, že toto vážne neni sranda.