Aby mohol byť blog rekapitulovaný, musel najprv vzniknúť. Samotná idea skrsla v hlave sympatického mladého muža, ktorý zo samej rozkoše už nevedel čo so sebou a v utorok 21. februára sa po prvý raz pod bedlivým dozorom adminov zo SME spýtal, či je normálne, že mal normálne detstvo. Z úcty k jeho ideálom a s nutnou dávkou taktu sa povestní diskutéri okupujúci tento ľavicovo-liberálny portál rozhodli, že autorovi neodpovedia. A tak autor písal ďalej.

Zameral sa na spisovanie chutných pseudopublicistických postrehov a sparchantelých fejtónikov, ktorých výhodou bolo, že začali vynášať. Už jeho druhý pokus s názvom Welcome to Slovakia, nastavujúci zrkadlo maličkej slovenskej duši, mu priniesol skromný honorár za to, že vydavateľstvo Petit Press prenieslo toto zamyslenie na ľavicovo-liberálny papier a pustilo do sveta. Štylistické zvraty a celková hodnota textu nadchli niektorých čitateľov natoľko, že boli ochotní pokojne aj dopraviť sa na železničnú stanicu v Bratislave a tam na múrik napísať, že Dušan Mikušovič je chuj.

To ale ešte nemohli tušiť, že chuj nezaháľa a už o týždeň nastaví zrkadlo mladým konzervatívcom. Mladí konzervatívci ho budú od tejto chvíle naveky milovať a vymieňať si naňho linky. Autor opäť raz vyjde na ľavicovo-liberálnom papieri, dostane milý telefonát z Občiansko-demokratickej mládeže, kde si naňho pár ľudí brúsi švajčiarske nožíky a vymení si zopár zmierlivých e-mailov s Martinom Hanusom. Od tejto chvíle si budem vymieňať zmierlivé e-maily s celebritami, pomyslel si.  No a potom autor opäť dostal honorárik a s humorom skonštatoval, že by sa tou publicistikou snáď aj dalo živiť. No a potom mu napísala Elena Akácsová a odvtedy autor viac menej nepravidelne na portáli T-Station dokazuje, že to zase také jednoduché nebude.

Cítiac, že za ním stojí šík oddaných priaznivcov so švajčiarskymi nožíkmi, autor ďalej nastavoval zrkadlá. Staršej generácii, Pavlovi Ruskovi, ale i rodákom zaťaženým dedičnou stigmou obyvateľov malomesta. Striedanie lacných úspechov s lacnými neúspechmi však autora, ktorý zo samej rozkoše nevedel čo so sebou, začali nudiť a tak povedal „dosť!“. Teatrálne oznámil redefinovanie svojich priorít, skončil s fejtónikmi a začal písať odznova. Už bez fejtónov. Reálni ľudia, reálny denník. Skutočný blog. Alebo tak nejako to bolo. Zamával oddaným priaznivcom a svoje myšlienkové pochody adresoval už len najvernejším. Hore. Alebo vrcholu Hory. 

Hora bola od začiatku zhýčkaná a rozmaznaná a zapáčiť sa jej bývalo neľahké. Úspech však sprvu zožali autorove strmhlavé výpady proti komukoľvek. Proti zamestnancom Nového času, či katolíckym seminaristom, proti Štefanovi Hríbovi či proti Norike Mojsejovej. Proti dospelým ľuďom hrajúcim sa na trojročné deti. Po istej dobe však už niektorým začala prekážať autorova tendencia urážať a odsudzovať. Vo vrecku sa im otváral švajčiarsky nožík a čakali na vhodnú príležitosť. Tvrdo odsúdili štýl jeho komunikácie s nadriadenými, po živej diskusii nad kultúrnymi outsidermi buď slávnostne blog opustili, alebo autorovi naznačili, že by sa mal dať dokopy. Či autor poslúchol, ťažko povedať. Autor to vždy väčšinou myslel dobre, akurát to zväčša dobre nedopadlo.

Ak bol tento blog niečím prínosný, tak minimálne tým, že dokázal, že narcizmus môže byť občas milý, štylizácia úsmevnou a pozérstvo rozkošné. Tým, že presvedčil, že chvíľková rezignácia na ozajstné problémy nikoho neurazí a že kompenzovanie reality recykláciou banalít je vec v podstate nevyhnutná. Skutočný bloG nebol samozrejme nikdy skutočným. Reálni neboli ani ľudia, reálnym nebol ani denník. Skutočný bloG je hra na to, akými by sme mohli byť, aby nám to iní ešte verili. Je to hra s hranicami, póza ohraničená bielou čiarou, za ktorú sa nechodí. Je to hra s cieľom nedostať sa do outu.

Nikto totiž nechce byť out. Aj keby vám to tvrdil.